Marián Ozábal

Tažká pec prechádzajúca cez tri miestnosti.

 

Tradičná ťažká ruská pec s veľkou čiernou trúbou. K peci sú pripojené malá kachle.

Fínska pec s čiernou trúbou a vyhrievanou lavičkou. Je čiastočne omietnutá hlinenou omietkou.

 

Ťažká akumulačná pec s dlhodobou akumuláciou tepla. V peci sa kúri raz za dva až tri dni, v závislosti od vonkajšej teploty. Ohnisko sa naplní drevom a zapáli sa z vrchu. Ďalej už drevo nie je potrebné prikladať. Keď v ohnisku vyhasnú posledné uhlíky, zatvorí sa komínová klapka a s kúrením je na dva či tri dni vystarané. Na jar alebo jeseň stačí väčšinou kúriť ešte menej často. V peci je možné aj tepelne pripravovať jedlo. K tomu slúži trúba umiestnená nad ohniskom. Bočné steny pece vykurujú aj dve vedľajšie miestnosti. Keď nerátam elektrický sporák v kuchyni, tak táto pec je jedinný používaný zdroj tepla v celom dome (cca 450 m3). Spotreba dreva za sezónu je do 6 m3 ukladaného dreva.

Tento článok je venovaný popisu vykurovania domácnosti pomocou ťažkej, resp. veľmi ťažkej akumulačnej pece, a to ako primárneho zdroja tepla.
Jedná sa o spotrebič postavený priamo na určenom mieste kachliarskym majstrom. O ťažkej peci hovoríme vtedy, ak je jej hmotnosť väčšia než 600 kg. Veľmi ťažká pec má hmotnosť väčšiu než 1000 kg. Výhody a nevýhody pecí tejto konštrukcie budú popísané ďalej v texte.

Od 1.1.2016 boli sprísnené požiadavky na tepelné odpory obvodových konštrukcií rodinných domov. Dom, ktorý tieto parametre nebude spĺňať, nebude možné skolaudovať. Či už je to novostavba alebo rekonštrukcia. Problém väčšiny na mieste stavaných spotrebičov na drevo v stavbách, ktoré budú musieť byť realizované v súlade s týmito požiadavkami, spočíva v zabezpečení relatívne nízkeho výkonu spotrebiča počas dlhej doby a navyše tak, aby sa domáci nestali jeho otrokmi. Tento problém môže byť riešený práve pomocou akumulácie tepla a jeho následného postupného uvoľňovania do priestoru.

Kúrenie v ťažkej akumulačnej peci umožňuje rozložiť veľký okamžitý výkon do širšieho časového rozmedzia. Teplo sa akumuluje a následne sa postupne uvoľňuje do interiéru či už sálaním, ohrevom okolitého vzduchu alebo priamym ohrevom nás keď si na pec ľahneme. Minimálny priemerný výkon týmto vieme dostať k hodnotám 1,5 až 2 kW. Kúrením v ťažkej akumulačnej peci vieme teda pri časovo a obslužne relatívne nenáročnej prevádzke zabezpečiť vykurovanie aj energeticky veľmi úsporných budov bez toho, aby hrozilo nepríjemné prehriatie interiéru.

Pri domoch rozumných veľkostí sa so spotrebou dreva v ťažkej akumulačnej peci pohybujeme do 6 m³ ukladaného dreva za jednu vykurovaciu sezónu. Finančné úspory v porovnaní s inými spôsobmi kúrenia sú značné. Navyše nám takéto pece ponúkajú aj doplnkové možnosti využitia ako tepelná príprava jedál či sušenie ovocia a zeleniny. Počas chladných dní isto oceníme aj príjemne vyhriate ležovisko alebo aspoň lavičku.

Životnosť takýchto pecí je niekoľko desaťročí. Pravidelná údržba sa väčšinou týka povysávania ťahov od popolčeka a sadzí – väčšinou raz do roka, a poprípade vymazania alebo výmeny poškodených tehál väčšinou v ohnisku – raz za x rokov. S týmto je samozrejme spojená aj spoľahlivosť ťažkých pecí a naša vykurovacia sebestačnosť. Nemusí fungovať elektrina, nemusí ísť plyn, peci a aj nám je to jedno.

Ak chceme, aby spaľovanie v ohnisku prebiehalo čo najefektívnejšie, musíme na to vytvoriť vhodné podmienky. Jednou z hlavných je dostatočný prísun vzduchu, resp. plynov, ktoré sa zúčastňujú na horení. Tak, aby sme v ohnisku mali pekné plamene, nie len tlejúce  drevo a dym. Pri kúrení v krboch a ľahkých peciach sa ale stretávame s ťažko riešiteľnou požiadavkou. Chceme zabezpečiť spaľovanie s vysokou efektivitou a na druhej strane chceme, aby trvalo čo najdlhšie s požadovaným nízkym výkonom a tak, aby sme čo najmenej prikladali, resp. zakurovali. Keď chceme efektívne spaľovanie, musíme do ohniska privádzať dostatočné množstvo vzduchu a ohnisko musí byť primerane veľké dávke paliva. Ak aj do ohniska privádzame dosť vzduchu, ale je to veľké ohnisko a my v ňom máme dve polienka, tak sa v ňom nevytvorí dostatočne vysoká teplota. Tieto situácie poznáme podľa začiernených stien ohniska a kondenzačných problémov v niektorých častiach spalinových ciest. Ak by sme použili ohnisko menšie, tak by sme museli zase častejšie prikladať. To je zase spojené s častým otváraním ohniskových dvierok, a tým ochladzovaním ohniska a vpúšťaním popolčeka a pri zlej obsluhe aj dymu do interiéru, nehovoriac o tom, že zo spotrebiča by sa stal malý Otesánek. Stretol som sa s ľuďmi pre ktorých bol toto dôležitý argument prečo nemať spotrebič na drevo v rámci interiéru. Nesprávne ale predpokladali, že rovnaké problémy sa vyskytujú vždy, aj pri dobrej peci a správnej obsluhe.

Pri ťažkých akumulačných peciach sa do ohniska naloží plná dávka paliva, ktoré plánujeme spáliť a až potom ho zapálime, najlepšie zhora. Ak založíme oheň zhora, plamene v hornej vrstve budú postupne zohrievať drevo uložené pod nimi. To sa začne splynovať, vzniknuté plyny budú prechádzať cez plamene nad nimi a tým pádom budú vo vysokej miere využité na výrobu tepla. Ak by sme celú dávku dreva v ohnisku zapálili od spodku, plamene by zapríčinili splynovanie dreva uloženého nad nimi. Veľká časť týchto plynov by nezhorela, ale skondenzovala v chladných častiach spotrebiča, čo by bolo sprevádzané vznikom nadmerného množstva dymu a pravdepodobne aj kondenzátu.

Počas horenia ohniskové dvierka otvárame len minimálne, väčšinou vtedy, keď v záverečnej fáze horenia chceme uhlíky nahrnúť nad rošt, aby rýchlejšie vytleli a my sme mohli pec uzatvoriť.

Dôležitá je aj vlhkosť dreva. Pri šikovnej obsluhe sa dá relatívne pekne spaľovať aj nie úplne vysušené drevo alebo naopak zadechtovať a zakondenzovať spotrebič aj s drevom vysušeným ak spotrebič neprevádzkujeme správne. V ohnisku ťažkej pece vyhriatom od predchádzajúceho kúrenia je možné drevo dosušiť a až potom ho zapáliť.

Ďalšou súčasťou nedokonalého spaľovania je vznik oxidu uhoľnatého, ktorý sa za nešťastných okolností môže dostávať do obytného priestoru. Tento nedráždivý plyn bez chuti a zápachu je ľahší ako vzduch a pre človeka jedovatý. Viaže sa na hemoglobín asi tristokrát silnejšie než kyslík, preto aj ak človek otravu prežije, trvá ešte niekoľko dní, než sa ho telo zbaví. Intoxikovaný cíti bolesti hlavy a končatín, má zvýšený tep, závrate, atď. Tento problém je pri kúrení v ťažkej akumulačnej peci takmer eliminovaný, pretože tu samotné horenie trvá maximálne tri hodiny plus hodina až dve na dohorenie uhlíkov. Kúriť je potrebné maximálne raz za deň, pri najväčších peciach, alebo v dobre tepelne izolovaných stavbách len raz za dva alebo až tri dni. Navyše sa snažíme vytvoriť pre spaľovanie čo najoptimálnejšie podmienky. Takže nielenže dobrými podmienkami pre horenie minimalizujeme množstvo vzniknutého CO, ale aj tým, že samotný proces kúrenia trvá len pár hodín si ho vieme lepšie postrážiť.

Ťažká akumulačná pec má ale samozrejme aj nevýhody. Prvou a asi aj tou najvážnejšou je čiastočná zonácia tepla vo vykurovanom objekte. Tá závisí od architektúry vykurovanej stavby, tepelných odporov obvodových konštrukcií stavby, od umiestnenia pece a od spôsobu jej prevádzky. Sálavé teplo sa dokáže najpriaznivejšie šíriť vtedy, keď je pec situovaná zhruba v strede objektu a pokiaľ je to možné v minimálnom kontakte so stenami. Poprípade môže prechádzať viacerými miestnosťami. Ak je to potrebné, teleso pece je možné vytiahnuť až do ďalšieho podlažia. Zo skúseností pozorujem, že zonácia sa pri obdobnej spotrebe dreva prejavuje viac pri starých, resp. nezateplených domoch než pri novostavbách. Stále sa ale pohybujeme v rámci jednotlivých °C, ak sú miestnosti priamo spojené s priestorom, v ktorom je umiestená pec. V miestnostiach umiestených dispozične ďalej je vhodné predpripraviť si inštalácie pre doplnkový zdroj tepla. Či bude potrebný sa väčšinou ukáže pri prvej vykurovacej sezóne. So stavbou pece je potrebné počítať už pri projektovaní domu. Ak už investujeme do pece,  je vhodné myslieť aj na výmenu nevyhovujúcich okien, dverí a ak je to možné na zateplenie aspoň stropu.  Pec potrebuje tiež základ, resp. dobre nadimenzovaný strop pod pecou. Hmotnosť takejto pece môže dosiahnuť niekoľko ton. Nevýhodou je aj dlhšia doba samotnej realizácie stavby. Tá môže dosiahnuť niekoľko týždňov celodennej práce. Tiež je potrebné naučiť sa pec dobre obsluhovať, porozumieť jej na 107%. Každá pec má svoju náturu. Ak je takáto pec omietaná, tak väčšinou hlinenými omietkami. Tie tu ale nie sú samoúčelné. Tým, že pec tepelnou rozťažnosťou mení svoj objem môžu na omietke vznikať trhlinky, ktoré ale nijako neovplyvňujú funkčnosť ani stabilitu pece. Väčšinou vznikajú v okolí dvierok, pri napojení do komína alebo v oblasti styku telesa pece s priľahlou stenou.

Každá ťažká pec je originál. Nie je to prefabrikovaný výrobok, LEGO systém, pri ktorom by sa ohnisko a ťahy poskladali z drahých prefabrikovaných dielcov a obložili luxusným obkladom. Výhodou prefabrikovaných pecí je snáď ich rýchla realizácia a vďaka tenkému plášťu aj rýchly nábeh na prevádzkovú teplotu. Pri krboch je to podobné. Ak prídeme v zime na chatu a potrebujeme rýchlo zakúriť, vtedy sú ľahká pec alebo krb dobrým riešením. Otázne je ale napríklad to, ako sa bude vyvíjať teplota v interiéri, ak budeme celý deň na svahu a na chatu sa vrátime večer.

V neposlednom rade treba spomenúť dizajnovú a estetickú stránku. Ja osobne sa snažím stavať pec tak, aby v interiéri pôsobila asi ako kravata pri obleku, aby ho oživila, doplnila, vyvážila. Dobrá pec musí mať čo najväčšiu úžitkovú hodnotu a zároveň obsahovať minimum zbytočných hmôt. Mojím zámerom je stavať pece tak, ako by to robili naši predkovia, ak by mali k dispozícii aj súčasné materiály a skúšať sa posúvať ďalej.

V súčasnosti prevláda snaha linearizovať všetko v našom okolí, odstrániť pokiaľ možno čo najviac prvkov, ktoré by v nás mohli vyvolávať nejasné pocity a prebúdzať To, čo má spať. Tento prístup vidíme v dizajne bežne. Samozrejme, je možné postaviť pec aj takýmto spôsobom, ale je to škoda. A nuda.

Fínska pec s veľkým ležoviskom.